Kachliarstvo je remeslo, ktorého náplňou je výroba hlinených kachlíc a stavba kachľových pecí. Kachlice na stavbu pecí pôvodne vyrábali hrnčiari a džbankári, vývojom kachlíc do zložitejších a ozdobnejších tvarov vzniklo nové špecializované remeslo. Spočiatku pracovali kachliari najmä pre hrady a kaštiele. Koncom 15. storočia patrila k najvýznamnejším kachliarska dielňa v Banskej Bystrici, v 16. a 17. storočí boli výrobnými centrami Košice, Sabinov, oblasti Spiša a Gemera. V 18.a 19. storočí sa kachľové pece rozšírili aj v dedinskom prostredí. V 40. rokoch 20. storočia pôsobilo na Slovensku 68 kachliarskych lokalít, z nich najvýznamnejšie boli Prešov a Banská Bystrica, Bytča, Trenčín, Hrnčiarske Zalužany, Kežmarok, Kremnica, Martin, Michalovce, Nitra, Poprad, Bojnice, Pukanec, Trnava, Žilina a ďalšie. Po roku 1918 prenikali na Slovensko továrenské kachle z Čiech, odkiaľ sa dovážali aj suroviny. Kachlica sa tvarovala spravidla v sadrovej forme, ručne alebo strojom, sušila, glazovala a vypaľovala v hrnčiarskej peci. Pri stavbe kachľových pecí sa kachle okresávali a spájali drôtikmi a hlinou. Reliéfne kachlice ustúpili v ľudovom prostredí v 30. rokoch 20. storočia hladkým glazovaným, ktoré sa z veľkej časti dovážali a kachliari sa zamerali viac na stavbu pecí ako na výrobu kachlíc. Koncom 20. storočia zaznamenalo kachliarstvo určitý rozvoj súvisiaci s využitím kachlí ako alternatívneho spôsobu vykurovania a zároveň estetického prvku v interiéri.
Hlina je bežný názov pre ílovité horniny. Reziduálne ílové horniny vznikajú zvetrávaním hornin. Premiestnené ílovité horniny súzložené z klasických ílovitých minerálov, ktoré sú do sedimentačnej pánve prenášané už v hotovej forme.Podľa miesta vzniku poznáme ílovité horniny kontinentálne a morské.Premiestnené ílové horniny sa vyskytujú na všetkých kontinetoch, tvoria významné ložiská a sú väčšinou priemyslovo využívané. Hrnčiarske, keramické hliny- íly vznikli prirodzeným naplavovaním rôznych segmentov hornín a minerálov a vyskytuje sa na väčšine povrchu Zeme najmä v oblastiach kde v predchádzajúcich geologických obdobiach sa nachádzali moria a jazerá.Najkvalitnejšie ílovité horniny sa ukaldali v sladkovodných jazerách. Riečne íly, ktoré sa usadili v korytách riek v stredných a dolných častiach tokov ako i na riečnych terasách sú nedostatočne vytriedené a osahujú prachovú a piesčitú prímes. Ílovité hliny patria medzi suroviny, ktoré človek dokázal využiť na skvalitnenie svojho života a práce už v ranných štádiách svojho vývoja, ba môžeme povedať, že bola surovinou podieľajúcou sa na formovaní kultúrneho rozvoja ľudstva.
Od rozoznávania jej vlastností a ich využitie v surovom stave cez jej premenu ohňom na krehké vode odolné nádoby. Od výzdoby vyškrabávaním pôvod, ktorého kladú niektorí odborníci do súvislosti s prvotným vznikom nádob spôsobom vymazávania hlinou prútených košov a následného vypaľovania po zložité technologické postupy využívania farebných vlastností kysličníkov kovov pri ich premene v rôznych teplotách vypaľovania. Od prostej hrnčiarskej hliny cez zložitejšie kombinácie ombinácii hlín rôzne kvality a zloženia k porcelánu až po technickú keramiku, ktorej vlastnosti docenia vari až budúce generácie. Človek sa snažil a snaží pokryť konkrétne potreby praktického života a práce optimálnym tvarom a veľkosťou nádob, optickou i technickou kvalitou črepu. Hlinené nádoby sprevádzali človeka od narodenia po smrť, od hrkálok, mištičiek a tanierikov, hračiek a zvukových nástrojov cez zásobnice na zrno, olej, vodu , víno, hrnce na varenie a pečenie, stolovací riad rôznych funkcií a tvarov až po urny na uloženie popola alebo hlinené truhly- tomby prvých kresťanov. Aj dnes nás životom sprevádzajú výrobky z hliny . Zjemňujú technické prostredie nášho života, vyvolávajú v nás pocity tepla a blízkosti materiálu. Obľuba tradičnej hlinenej keramiky nespočíva len v jej emocionálnej väzbe na minulosť, ale i v jedinečných vlastnostiach, ktoré nám iné materiály nedávajú . Jednotlivé centrá keramickej výroby mali a majú svoje špecifiká obľuby tvarov i dekóru. Podľa archeologických nálezov keramiky predpokladáme obchodné vzťahy i kultúrne vplyvy jednotlivých výrobných i politických centier, či už sú to terakotové nádoby otomanskej kultúry v náleziskách na východnom Slovensku, keramika z antického Grécka alebo rímskej ríše, habánska keramika z južnej Moravy a západného Slovenska, huculské maľované kachlice či pozdišovské mliečniky. Na výrobu keramiky bol a aj dnes je potrebný súbor technických a technologických vedomostí, technické zázemie a výrobné skúsenosti, preto je jej učenie viazané na bezprostredný kontakt majstra s učňom. Hrnčiarstvo patrí k remeselným špecializáciám, pri ktorom môžeme hovoriť ako o tradičnom remesle nie len v zmysle použitého materiálu, tvaru, techniky výroby či technológie a dekóru, ale v zmysle bezprostredného prenosu informácií z otca na syna z učiteľa na žiaka. Hľadanie nových ciest pri využívaní starých skúseností aplikuje hrnčiarstvo a keramická výroba počas celej svojej histórie a je len samozrejmé, že hľadanie sa neskončilo používaním nádob z umelých hmôt, práve naopak, estetická a emocionálna rovina, ktorou disponujú hrnčiarske a keramické výrobky, hľadanie jej miesta v súčasnom živote umocňuje.
Počiatky kachliarstva sú úzko späté s hrnčiarstvom na základe rovnakej používanej suroviny a príbuzných výrobných postupov. Hrnčiarstvo, zaoberajúce sa výrobou úžitkových keramických predmetov, je známe už z Čias neolitu. Najstaršie nálezy keramiky v okolí Nitrianskeho Pravna sú z konca doby bronzovej na Vyšehrade, vytvorené ľuďmi lužickej kultúry, pre ktorých bolo hrnčiarstvo jedným z hlavných zamestnaní. Lužické obyvateľstvo si na Vyšehrade postavilo hradisko, ktoré si pre svoje potreby neskôr prispôsobovali ďalšie kultúrne skupiny. Práve typy keramiky pomáhajú rozlišovať pôsobenie jed notlivých kultúr. Hradisko prebudovali v 9. – 10. storočí
aj Slovania, ktorí z neho spravili centrum kraja. Tu sa sústreďovala remeselná výroba, i hrnčiarstvo, ktoré patrilo medzi najrozvinutejšie remeslá už v 9.-12. storočí. Slovanská keramika nadviazala na tradície predchádzajúcich etník. Predpokladom pre dobre prosperujúce kachliarske a hrnčiarske remeslo bol dostatok kvalitnej hliny, ktorej pokryvy sa tiahnú od Nitrianskeho Pravna, kde sa na Bôriku kopala červená hlina, na juh hornej Nitry. Kvalitnú bielu hlinu získavali Na hlinách v Dubnici a farebné hlinky v Bojniciach Na Sokolkách. Remeselníci motykami kopali štvormetrové valcovité šachty hlboké viac než 10 metrov po bielu vrstvu. Steny nespevňovali výstužou. Hlinu v košíkoch vyťahovali hore a na menších vozoch so záložkami dopravovali do dielní.
Kachlice na stavbu kachlí sú známe v Európe od 13., u nás od 14. storočia, spolu s nástupom kachlí, ako vyhrievacích telies, do interiérov panských sídel. Vývojovo najstaršie boli kachlice miskové, ktoré sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do foriem, kde získavali požadovaný štvorcový alebo obdĺžnikový tvar dolného obvodu, smerom hore zúženého. Princíp ich výhrevnosti bol založený na zväčšení styčnej plochy. Používali sa na kachle s murovaným podstavcom a formovali sa do tvaru kopule. Komorové kachlice boli tvarované opačným smerom ako miskovité. Vyhrievací otvor viedol do telesa kachlí, a naopak, čelná plocha bola uzavretá. Odtláčali sa do foriem a komora tvarovaná na hrnčiarskom kruhu sa k základu priliepala. Ploché čelné steny umožnili ich výtvarné stvárnenie. Z nich stavané kachle mali hranolový alebo kockovaný tvar s ukončením profilovanou rímsou. Tretí typ kachlíc boli jednoduché oblúkové neglazované doštičky, tzv. „bahríky”, z ktorých sa stavali pece kruhového pôdorysu s kupolovým vrcholom, následne omazané hlinou a obielené vápnom. Z obdobia stredoveku sa na Vyšehrade našlo okrem množstva inej keramiky aj veľa neglazovaných komorových, cibuľových a hruškových kachlíc. Od prvej tretiny 14. storočia zosilneli v údolí horného toku Nitry osídľovacie snahy v podobe baníckej alebo roľnícko-šoltýskej kolonizácie. Šoltýska kolonizácia má svoj pôvod v nemeckom práve, ale kolonisti neboli iba Nemci. Podnetom pre kolonizačný nápor bolo objavenie zlata. Niekedy v tridsiatych rokoch 14. storočia sa našlo zlato i na kráľovskej pôde bojnického domínia severozápadne od Pravenca. Na jeho vyťaženie boli pozvaní baníci z uhorských banských miest i nemeckých krajín, ktorí založili mestečko Nemecké, neskôr Nitrianske Pravne.
Nitrianske Pravno bolo založené okolo roku 1330 a hneď malo charakter mestského zriadenia. Nitrianske Pravno sa do konca 14. storočia vyvinulo na veľkú osadu, centrum okolia. Dobývanie zlata sem lákalo jeho ryžovačov, baníkov, drevorubačov, remeselníkov a kupcov. Výnosy ťažby priaznivo ovplyvnili kúpyschopnosť obyvateľstva a tým aj rozvoj remesiel. Od konca 15. storočia sa rozvíja špecializovaná remeselná výroba. Nitrianske Pravno sa stalo v poslednej tretine 16. storočia popredným strediskom remeselnej výroby so siedmimi cechmi.
Keď na prelome 16. – 17. storočia bane v okolí Nitrianskeho Pravna postupne zanikajú, nastáva rozmach remeselnej výroby, sústredenej v cechoch. Rozmach kachliarskej výroby v lokalite podmienili základné faktory výroby: ostatok suroviny a dostatok odberateľov. Nielen priamo v Pravne, ale i okolitých obciach doliny sa rozvíjalo hrnčiarstvo a kachliarstvo. V mestách vznikali hrnčiarske cechy od 15., na vidieku v 17.-18. storočí, no naďalej pracovali aj nekvalifikovaní výrobcovia. Z hrnčiarstva sa kachliarstvo, vyrábajúce hlinené kachlice na stavbu kachlicových pecí, osamostatnilo v období, keď kachlice nadobudli zložitejšie tvary. Na hornej Nitre k adikálnemu oddeleniu nedošlo. Kachliarske cechy sú síce známe od 16. storočia, no výrobe kachlíc sa naďalej ešte v 20. storočí venovalo aj hrnčiarstvo. Kachliarske dielne, pracujúce pre šľachtu existovali od 15. storočia, na vidieku až od 18. storočia, podľa toho, kedy a kde sa rozšírili kachle. Ich nástup súvisel so zmenou interiéru príbytkov – zriaďovala sa svetlá izba a osamostatňovala kuchyňa. V ľudových obydliach sa hlavne na začiatku stavali ako nadstavec pece, až neskôr sa osamostatnili.
V 16. storočí v regióne ešte kachliarska produkcia nebola rozvinutá, no už v 17. storočí hrnčiari vyrábali a stavali kachle so zelenou polevou a biele kachlice, tiež kachlice v rámci renty odovzdávali bojnickému panstvu, ktoré nakupovalo výrobky chýrnych hrnčiarov v Nitrianskom Pravne. Tovar odovzdávaný do zámku musel byť na úrovni, vyhovovať kvalitou i vonkajšou úpravou. V Nitrianskom Pravne bol založený hrnčiarsky cech, známy od roku 1634, ktorého majstri boli aj kachliari. Knihu majstrov začal viesť od roku 1650. Pôvodné artikuly sa nezachovali, len ich odpis, vyhotovený s cieľom obnoviť artikuly zo začiatku 17. storočia, zničené za Bočkajovho povstania. Na žiadosť pravnianských hrnčiarov ich vydalo mesto Žilina a certifikovalo pečaťou mesta a žilinských hrnčiarov. Boli preložené z češtiny do latinčiny a obsahovali 27 bodov. V roku 1736 ich v Bojniciach potvrdili slúžni Nitrianskej stolice. V roku 1741 miestodržiteľská rada so súhlasom Márie Terézie potvrdila nové artikuly s deviatimi bodmi. Hrnčiarskym remeslom sa v Nitrianskom Pravne zaoberali najchudobnejšie vrstvy sedliakov, želiarov a hofierov, pre ktorých hrnčiarstvo bolo hlavným zdrojom obživy. Pri práci im pomáhali rodinní príslušníci, prípadne mohli prijať učňa alebo tovariša. Výroba prebiehala najmä v zimných mesiacoch, pretože mnohí výrobcovia boli aj roľníkmi. V ostatnej časti roka sa venovali tiež predaju zhotoveného tovaru.
Cech zabezpečoval privilegované postavenie nitrianskopravnianskym hrnčiarom pred cudzími, od ktorých vyberali poplatky za prístup na trhy. Sami tiež chodili na trhy do Prievidze i vzdialenejších miest. Keď sa však breznianski hrnčiari v roku 1760 sťažovali na tento úzus bojnickému panstvu, bolo pravnianskemu cechu zakázané znevýhodňovať brezniansky. Cech zaobstarával cennejšie suroviny a disponoval nimi. V Nitrianskom Pravne sa hrnčiarstvo a kachliarstvo rozšírilo aj o tehliarstvo. Rozširovaniu výroby prispievalo zlepšenie technickej výbavy dielní. Hrnčiarska pec na vypaľovanie hlinených črepov prešla vývojom a zmenami. Do konca 18. storočia bývali pece vyhĺbené do svahu. Poľné pece, ktoré stáli vedľa budov, mohli byť otvorené alebo zatvorené. V mestách boli pece súčasťou dielne. V Nitrianskom Pravne boli pece homolovitého tvaru v hornej časti vystužené obručou, so štyrmi výhrevnými otvormi na kladenie ohňa pri základni. Plamene výhrevnými kanálmi stúpali hore k ventilačným otvorom. Bývali hneď za domom alebo v záhrade, často len dva kroky od strechy, preto sa nesmelo páliť po pol siedmej večer a bez dozoru a pri peci museli byť dva okovy vody. Pálenie trvalo minimálne po 10 hodín pred aj po glazúrovaní. V polovici 19. storočia sa niektorí hrnčiari začali venovať výlučne výrobe a stavaniu kachieľ. O predaj výrobkov sa staral majster sám. Ľudia si pri objednávaní v dielni určili veľkosť, farbu i vzor kachlí. Najprv sa dohodla cena keramiky, ktorá bola rôzna pri obyčajnej zelenej kachlici, pri rožnej kachlici, prostrednom venci, hornom venci, či rožnom kuse dolného venca. Pri opravách kachliari vymieňali časti kachlí, vymazávali ich a pod, Kachle vybudovali na akomkoľvek podklade. Pri stavbe kachlí sa okrem kachlíc používali aj tehly a kamene. Vymurovali a upevnili spodnú časť, pod popolník zabudovali tehly. Izolovali pieskom. Koncom 19. storočia remeslo v obci upadá a evidovaný je len 1 hrnčiar. Na prelome storočí sú známi dvaja kachliari a 1 hrnčiarska rodina.
V 20. storočí na tradičnú remeselnú kachliarsku výrobu nadviazala družstevná a továrenská výroba. Vznikla parná Palehnerova tehelňa, kachliarska dielňa a keramická továreň, ktoré reprezentovali tehliarsky a keramický priemysel. Kachliari sa zamerali na stavbu kachlí, kupovali sa továrenské kachlice, z nich stavali kachle a opravovali staršie. Kachliarsku dielňu založil pred 1. svetovou vojnou Ernest Zeisel. Vo výrobe používali kachliarsku hlinu z Poltára, kaolín z Čiech, červenú hlinu z Chvojnice. Hlina sa už spracovávala strojmi a odlievala do sadrových foriem. Používaná belasá, hnedá a zelená glazúra sa tiež kupovala pripravená v prášku, len sa rozrobila vodou. Vedúci dielne Michal Gajdoš, absolvent keramickej školy v Užhorode, vyrábal kachliarske formy sám. Po zoštátnení okrem kachlí vyrábali izolačné trúbky pre Novácke chemické závody a ozdobné terakotové dosky pre stavebníctvo. Dielňa na výrobu kachlí pretrvala až do roku 1962. Keramiku rôzneho druhu vyrábala aj keramická dielňa založená v roku 1942, ku ktorej sa zriadila aj nemecká odborná keramická škola. Nadviazala na domáce tradície s využitím tunajších ložísk hliny, no zameraním čerpala z modranskej umeleckej a užitej keramiky. Stavebnú, úžitkovú aj umeleckú keramiku a tehly vyrábali pomocou elektrických strojov a pecí. Už po vojne škola zanikla a rozostavanej továrne bez strojového zariadenia sa ujalo družstvo na výrobu tehál a keramiky, založené na tento účel. Výroba sa obmedzila na stavebnú keramiku. Továreň na keramický tovar, úč. spoločnosť Nitrianske Pravno, budovaná od roku 1941, bola v roku 1948 rovnako ako aj tehelňa skonfiškovaná a začlenená do Slovenských tehelní, ktoré dnes pôsobia pod značkou Tondach. Zanikajúce hrnčiarstvo a kachliarstvo v Košeci pri Ilave. (S tromi obrázkami.)
Starý ľudový priemysel’, hrnčiarstvo na Slovensku, začiatkom tohoto stor. takmer úplne zaniknul. Udržuje sa sice miestami veľmi skromnej miere, avšak v dohľadnej dobe je odsúdený konkurenciou továreň, hoc i všemožne podporovaný, k úplnému zaniku. Ich výrobky, ako obyčajne sú riady pre potrebu dedinského ľudu. Terajší hrnčiari remeselníci, zväčša pre živobytie, zaobierajú sa i roľníctvom poprípade prešli v typické zamestnanie na kachliarstvo, ako Hlubockých na St. Turej, Surový v Košeci, Količanský v Novém Meste nad Váh., ktoré je výnosnejšie. Časť Považia (Hava—Puchov), osidlena už kol n. Kr., je bohatá na archeologické vykopávky a jakosťou svojej pôdy priamo predurčená na hrnčiarstvo. Už za časov rímskych sa tu prevádzalo hrnčiarstvo, ktoré popisuje a rozobiera Niederle a pravdepodobne tu bola i dieľňa keramická. (Srv. Niederle. Slov. star. 6. kult. d. III., sv. L, str. 310.) Neni pochyby, že toto zamestnanie pokračovalo vývojom doby a pre tamojše okolie sa vždy našli remeselnici, ktorí zhotovovali riad potrebný do domácnosti.
Dnes v tomto okoli nachádza sa už len v Košeci akýsi dedičný hrnčiar-kachliar Surový a nim najpravdepodobnejšie zanikne tento ľudový priemysel. Ľud si už kupuje riad plechový a továrenský. Temer v samom meste Ilavy sa nachádza hrnčiarska hlina, t. zv. červená,ktorú ešte v min. stor. rozvážali po remeselni-koch sdružených v cechoch.Takýto jestoval i v Košeci. Hlina z Ilavy bola pre košeckých hrnčiarov výhodná svojou jemnosťou, z nej vyrábali prace »nápočné« a dnes hlavne kachle, kdežto snáď v sídle starých rímskych hrnčiarov H. Kočkovciach pri Puchové je hrubšia, zrnitejšia, upotrebovaná hlavne na hrnce pre väčšu vzdorovitosť ohňa. Dnes za vôz hliny z Ilavy piati 6 Kč a za formanku 50 Kč,, z H. Kočkoviec ráz tak draho. Doma si odloži práve potrebnú hlinu »na kopu« a sreže ju kosákom na tenké vrstvy »šupky«, poleje vodou a nechá močiť asi 3 hod., by jej súčiastky sa pevnejšie sdružily. Dľa množstva namočenú hlinu ušliape nohami. Toto šľapanie na jedny kachle trvá priemerne 2 hodiny. Týmto spôsobom upravuje hlinu tri-krať po sebe/v dvojhodinových intervaloch, pri čom po každý ráz sa posype pieskom. Na daske »stoku« sa urovnáva a zcela jednoduchým kusom drátu sa reže na kúsky, tľsté cóla pol. Takto upravenú hlinu vloži do »furmy« a priložia sa »štufy« s tablicou kachlou, t. j. sreže sa presný tvar, zväčša geometrický pre budúce kachle a výkroji žlábek na bokoch, by jednotlivé súčiastky do seba zapadaly. Upravenú a vzorom opatrenú kachlovú tabuľu odloží sušiť. Do t. zv. cifruvaných furiem hlinu viac pritlačí. Sušenie sa deje na daskách v chládku, nikdy nie na slnku, lebo by tabule popraskaly. Furmy za starších časov zhotovoval doma. Proste do sádry vyrezal ornament. Dnes furmy kupuje. Pec sa nachádza vo »vrštaty«, dielne, ktorú zdedil po otcovi (obr. č. 1), do ktorej ukladá table na palenie. Medzi ne kladie háčik, aby sa neslepily a neslialy. Palenie trváprvý raz asi 12 hod. vždy ráno počnúc. V peci uložené table, alebo riadzamuruje, t. j. v zadnej čiastke peci pod kominom zvanú, kde končiakanale, shotovi z tehál stenku, múr, by žiara neunikala z pece a dýmkanálkami mohol voľne vystupovať do otvoreného komina (viď obr. č. 2).Dubové a bukové drevo kladie z »pekla« cez čeluste a ohnište do kanálovstejnoměrné,1. Plán hrnčiarskej dielne »vrštate« v Košeci. a = peklo,b = čeluste, c = mrežky, d = kanále, e == komín, f = dvere, g = poistnéstúpyh = kruh, i – štok, j = mlýn.2. Prierez hrnčiarskej pece.nad ktorým je vrstva tehál a na nich uložený riad k vypáleniu. Otvor dopeci z pekla se zapchá. Takto vypálený riad a tabule sa v peci nechajúchladnúť, neskôr ak je ešte teplý pomocou handár vyberie von na26»klazírovanie«. »Glajt«, nim klaziruje, kupuje sa v Kremnici, pomieša savodou a bielou hlinou. Hnedá sa vyrába z »brunštitu« pri kaplonke sv.Anny v Lev. Rovném. Táto farebná smes sa musí mleť, zvláště však bieluhlinku na mlýne. Je to ručný kamený mlýn. Je podobný asi žarnovom namletie muky v Orave. Snáď je to zbytok systému, kedy i tu vdomácnostiach mleli muku, odkiaľ jeho kopia. Sú to dva na sebe položenékamene, z nich horný v stredu opatrený otvorom, do neho sa sype smes.Je hnaný rukou pomocou drevenej ručky. Kamene sa vyrábajú naprotiľahlom vrchu Zubáku.3. Hrnčiarskej kruh. 1. spodnia šajba, 2. vrchnia šajba, 3. vreteno (prvdrevenné), 4. sedák, 5. stúp.Somletá smes vteká do misky. Tejto vezme na varechu a polieva kachlovétabule zväčša na tmavo, zeleno a hnedo, t. j. klaziruje. Výrobky opatrenétouto polevou sa opäť uložia do peci vypáliť. Druhé toto pálenie trvá dlhšiea je intenzivnejšie, by poleva pustila »glanc«. Tým je kachliarska prácaskončená.Kachliarstvo v Košeci sa prevádza asi 60 rokov, ale tým zhubnejší vliv mápo stránke etnografickej na rapidné odstránenie peci z izieb a nahradeniemurovaným »šporheltom« s vykladanými tabľami v kuchyne a v izbekachlami. Žatým čo ešte v Koš. Rovnom sú tmavé izby s otvorenýmohnišťom a susednom Veľ. Podhradi už sama pec zriedkavá, v Košeciúpľne zanikla a je nahradená spomenutými stavbami. Všetky tieto šporheltya kachle vystavoval Surový a jeho otec. Pri terajšej fin. kríze neniobava, že by spomenutý vliv zasiahol i kraj národopisné jedon znajzachovalejšich, ako je Koš. Rovné a Zliechov, avšak isté obavy sú, leboi tu som videl murované šporhelty a kachle hoc veľmi poriedko a tak itmavá izba stane sa tu vzácnou.
Hrnčiarstvo prv bolo prevodzované intenzivnejšie. Dnes je v silnomúpadku. Na hrnce miesí už spomenutým spôsobom, ale viac kráťjemnejšie a celá práca je čistejšia. Nádoby robí na »kruhu« (obr. č. 3).Spodnú šajbu uvádza v pohyb nohou a tým sa toči i vrchnia, na ktorej srukou vytvorí z hliny nádobu, ktorú zo šajby odstráni drôtom. Odbornosťhrnčiara súdili dľa toho, koľko otáčok urobily šajby na jedon ťah nohou. Aždosiaľ vyrába »korytka« na strechy, kvetináky (sa neklazí-ruju), džbánky,hrnčoky, hoľbáky, vandliky, kastrole, misky, »látky« na mlieko,šporhelaky »fertále«, tieto sú na varenie polievky, opatrené sú polevoulen z vonku, s jedným uchom. Ozdôb na týchto výrobkoch niet žiadnych.Dostatočne vypálenú nádobu spozná ak vydá zvonivý zvuk.Gotické kachlice (15. storočie)Tri gotické kachlice zobrazujú Sv. Petra, Sv. Jána Evanjelistu a Sv. Pavla. Prvé dve dozbierok múzea daroval dr. Samuel Bothár, tretia je zo zbierok rodiny Thomkových. Všetky triexempláre upriamujú pozornosť na rozvinuté kachliarstvo v Banskej Bystrici.Výstava Krása hlinyHrnčiarske remeslo má na Slovensku dlhodobú a rozmanitú históriu. Výrobky hrnčiarskychdielní tvorili takmer do po-lovice 20. storočia prevažnú časť nádob používaných v dedinskomprostredí. Je preto logické, že tieto výrobky tvoria neodmysliteľnú súčasť múzejných zbierokpo celom Slovensku. Etnografická zbierka regionálneho múzea môže mať výpovednúhodnotu nielen kvalitatívnu, ale i kvantitatívnu, početné zastúpenie môže reflektovaťrozšírenie daného typu predmetu v pôvodnom prostredí. Zásluhou cieľavedomej akvizičnejčinnosti takúto hodnotu má i zbierka Vlastivedného múzea v Galante, ktorá obsahuje 16 tisíczbierkových predmetov. Fond ľudovej keramiky predstavuje 1 152 kusov, ktoré pochádzajú zhrnčiarskych dielní existujúcich v rôznych kútoch Karpatskej kotliny. Do zbierkového fondumúzea sa hrnčiarsky tovar dostal predovšetkým od užívateľov z obcí dnešných okresovGalanta, Šaľa a Senec.Etnografka galantského múzea PhDr. Izabela Danterová sa rozhodla tento pozoruhodný abohatý fond prezentovať verejnosti formou výstavy, ktorá názorným spôsobom priblížilanávštevníkovi rôznorodosť hrnčiarskych výrobkov pochádzajúcich nielen zo Slovenska, ale ajz maďarskej časti Dolnej zeme. Ako v skutočnom živote, tak aj na výstave začínal príbehhliny v hrnčiarskej dielni, kde stál hrnčiarsky kruh a pomôcky, ktoré používali starí majstri pri28točení či glazovaní výrobkov. Prostredníctvom fotografií PhDr. Ester Plickovejreprodukovaných z jej knihy Krása hliny bolo možno nazrieť do tajov hrnčiarskeho remeslaod točenia cez rôzne techniky zdobenia až po finalizáciu výrobkov a ich pálenie v peciach. Pozákladných informáciách o vývine hrnčiarskych pecí a spôsobe pálenia v nich nasledovalijednotlivé inštalácie hrnčiarskych výrobkov, počínajúc čiernou – zadymovanou keramikou.Jednotlivé časti výstavy boli koncipované tak, aby sa názorná rekonštrukcia striedala sgalerijným spôsobom vystavovania. Ako sa predmety používali a ukladali v pôvodnomprostredí predstavovala časť nazvaná Domácnosť a kuchyňa. Na plote boli povešanémliečniky, na vyzdobených policiach stáli hrnce rôznych veľkostí, na stenách viseli misy,dolkovnice, cedidlá, na trojnožkách boli postavené odymené hrnce či rajnice. Týmtospôsobom sa mohol návštevník dozvedieť aká široká a pestrá bola škála hrnčiarskychvýrobkov, používaných v domácnostiach našich predkov.Osobitú kapitolu keramického remesla tvorí kachliarstvo, výroba a stavba kachľových pecí.Na výstave v Galante bolo toto odvetvie zastúpené prostredníctvom rekonštrukcie kachľovejpece. Názorné inštalácie dopĺňala ešte časť nazvaná Jarmok – miesto, kde sa najčastejšiesprostredkoval predaj výrobkov od výrobcu priamo spotrebiteľovi.Nasledujúce časti výstavy prezentovali najvýznamnejšie centrá výroby keramiky naSlovensku – západné Slovensko, Pukanec, Gemer, Novohrad, Pozdišovce. Jednotlivé regiónyzastupovali rôzne početné skupiny výrobkov, podľa toho, ako to umožňoval zbierkový fond,ich výber však plne poskytol prehľad základných charakteristických znakov. Oblasťzápadného Slovenska dopĺňali ešte fajansové výrobky, predovšetkým z Modry, čím bola síceinformácia o tejto oblasti úplná, ale zároveň otvárala ďalšiu kapitolu z dejín keramickejvýroby.Do obdobia 2. svetovej vojny galantský región zásobovali i zadunajské hrnčiarske dielne. Znich najvýznamnejšie boli v mestách Tata a Csákvár. Dielne v meste Csákvár sa preslávilisvojim ohňovzdorným riadom, ktorý sa predával na celom území Zadunajska, v oblastiachmedzi Dunajom a Tisou, a tiež na Dolnej zemi. Predpokladá sa, že sa tieto výrobky mohli doobcí Galantského okresu dostať jednak priamo, alebo v roku 1947 v rámci presídleniaSlovákov z Dolnej zeme.Najvýznamnejšie hrnčiarske strediská v južnej časti Veľkej maďarskej nížiny sa nachádzali vmestách Hódmezıvásárhely a Mezıtúr. Hrnčiarstvo sa v tomto regióne zameriavalo navýrobu mís a krčahov, keďže vhodná surovina na ohňovzdorný riad tu absentovala. Bohatúskupinu hrnčiarskych produktov dielní južnej časti Dolnej zeme ako súčasť kuchynského ahospodárskeho inventára priniesli so sebou v roku 1947 slovenské rodiny, ktoré sa natrvalousadili v obciach galantského regiónu. V zbierke galantského múzea je táto hrnčina zastúpenáv hojnom počte, čo dokumentovala aj táto výstava, na ktorej ju dopĺňal maľovaný nábytokdolnozemských Slovákov.V zbernej oblasti Vlastivedného múzea v Galante v minulosti neexistovala ani jednahrnčiarska dielňa. Známe hrnčiarske strediská na území juhozápadného Slovenska boli vŠamoríne, Komárne a Senci, no z ich produktov v zbierkovom fonde múzea, ako píše PhDr.Izabela Danterová v skladačke k výstave, nevedia ani jeden hodnoverne identifikovať.Súčasnú podobu keramiky z tejto oblasti reprezentovala na výstave tvorba keramikárkyKornélie Pussovej, ktorá od roku 1976 pôsobí v Šamoríne. Po ukončení Strednej umeleckopriemyselnejškoly v Bratislave si táto autorka osvojila všetky tajomstvá hrnčiarstva vovýznamných hrnčiarskych strediskách (Pukanec, Pozdišovce, Siladice). Vo svojej tvorbe sazameriava na výrobu rozličných úžitkových predmetov, pričom sú jedinečné aj jej figurálneplastiky.29Rozdelenie materiálu do jednotlivých častí podľa pôvodu – príslušnosti k jednotlivýmstrediskám výroby poskytol návštevníkovi zaujímavý prehľad rôznorodých tvarov i dekorovhrnčiarskych výrobkov. Treba oceniť úsilie autorky výstavy pri identifikácii jednotlivýchpredmetov, ich logické rozčlenenie podľa jednotlivých lokalít, ale aj názorné predstaveniespôsobu ich použitia v pôvodnom prostredí. Práve táto názornosť a rozsiahlosť materiáluumožnila prevziať výstavu Krása hliny do iných inštitúcií. Premiéru mala 18. mája 2004 naMedzinárodný deň múzeí pri príležitosti 35. výročia založenia Vlastivedného múzea vGalante. Vo výstavných priestoroch domovského múzea bola nainštalovaná do 30. novembra2004. Následne putovala do Tekovského múzea v Leviciach (15. 1. – 15. 3. 2005) a doMestského kultúrneho strediska v Žiari nad Hronom (1. 4. – 30. 6. 2005). Množstvo materiáluumožnilo výstavu realizovať aj na viacerých miestach súčasne, zachoval sa scenár, ale s inýmvýberom predmetov sa výstava realizovala v Malokarpatskom múzeu v Pezinku (3. 6. – 28. 8.2005), odkiaľ sa v septembri 2005 presunula do Vlastivedného múzea v Hlohovci.Jednotlivé realizácie výstavy boli prispôsobené najmä priestorovým možnostiam inštitúcií, tieurčovali rozsah a množstvo vystavených predmetov. Kým pôvodná verzia v Galanteobsahovala okolo 500 kusov keramických výrobkov, výstava v Leviciach bola zredukovanáasi na polovicu a verzia v Pezinku asi na jednu štvrtinu predmetov. To znamená, že autorkazakaždým pripravila inú kolekciu, ktorú v spolupráci s odbornými pracovníkmi partnerskýchmúzeí nainštalovala podľa spoločného scenára. Príprava na výstavu bola skutočne dôkladná,trvala asi pol roka. Prvým počinom bola celková inventúra fondu keramiky, nasledovaloštúdium fondov viacerých múzeí SNM-Etnografického múzea v Martine, Tekovského múzeav Leviciach, Národopisného múzea v Budapešti. Zaujímavé poznatky priniesla návštevaotvoreného depozitu v Múzeu maďarskej dediny v Szentendre, ale i Regionálneho múzea vmeste Tata v Maďarsku.Neodmysliteľnou súčasťou prípravy bolo štúdium slovenskej i maďarskej odbornej literatúry,v prípade slovenskej literatúry to boli predovšetkým práce PhDr. Ester Plickovej, CSc., ktorésú jedinečným zdrojom informácií pre každého bádateľa na poli keramiky na Slovensku.Úspešnosť výstavy Krása hliny je dôkazom nielen o hodnote jedného múzejného fondu, ale jeaj ukážkou kvalitnej spolupráce múzejníkov, prinášajúcej poznanie i potešenie milovníkomkeramiky vo viacerých mestách na Slovensku. Malokarpatské múzeum v Pezinku pripravilotúto výstavu ako sprievodné podujatie 2. ročníka Keramických trhov, ktoré sa tu konali vdňoch 10. – 11. júna 2005. Na výstavu zavítalo aj množstvo súčasných majstrov keramikárov,pre ktorých pohľad na výrobky ich predchodcov nebol len potešením, ale možno ajinšpiráciou pre ich ďalšiu tvorbu.Hlina.Vyšší stupeň ako nabíjanie hrubej masy predstavovali váľky a surové tehly sušené na slnku. Išlo onenáročný a preto rozšírený materiál, ktorého používanie sa zachovalo miestami ešte aj v druhejpolovici 20. storočia. Takéto stavby nájdeme ešte aj dnes, najmä hospodárske – chlievy, šopy,prístavky. Pálená tehla predstavuje v technológii stavebných materiálov výrazný kvalitatívny zlom.Technika pálenia zásadne predĺžila životnosť stavby a to i v tom prípade, že sa už zvonku ďalejneupravovala, neomietala. Dva razy vypaľovaná tehla našla široké uplatnenie najmä v severskejnemeckej a škandinávskej architektúre. Rozšírená bola však aj v hrazdenom murive, aké poznáme i znašich končín. Od starých cechov sa tu pomerne rýchlo prešlo k manufaktúrnej a v 19. storočí kpriemyselnej veľkoprodukcii. Vypaľovanie hliny zaviedlo do stavebníctva tiež pecové kachlice,mozaikové obklady a podlahovú krytinu. Prechod od krbu ku kachlovej peci s veľkou výhrevnouplochou zrodil špecifickú odnož keramikárstva – kachliarstvo, ktoré už v stredoveku dosiahlo vysokúremeselnú a umeleckú úroveň.30Remeslá a cechyÚvod:Remeslo ako spojenie vedomostí a zručností, ktorých výsledkom je úžitkový predmetsprevádza človeka od úsvitu dejín. Z pôvodne jednoduchej výroby najzákladnejších dennýchpotrieb sa časom vyvinulo – najmä v krášliacej línií – do obdivuhodných umeleckoremeselnýchforiem. Najstaršími remeslami boli činnosti súvisiace so základnými životnýmipotrebami, potravy, šatstva, obuvi, kuchynského a pracovného náradia a bývania, tedapekárstvo, garbiarstvo – obuvníctvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo, kováčstvo, tesárstvo. Keď sičlovek začal stavať kamenné a tehlové obydlia pribudli murári, kamenári, dláždiči, kachliari,maliari, štukatéri atď. Remeselná rodina sa ale rozrastala najmä odčleňovaním od pôvodnýchčinností, napr. časť kováčov sa začala špecializovať len na výrobu zbraní, ďalší zhotovovalivýlučne nože, ihly, nožnice. Od hrnčiarov sa oddelili džbánkari, pekárov opustili výrobcoviasladkého pečiva – medovnikári, obuvníci sa zas rozčlenili na tých, čo šili pre vyššie vrstvy -čižmárov, črievičkárov a obyčajných “šustrov” produkujúcich pre pospolitosť. Ale to tiež boloaž neskôr, veď vidiecky ľud si dlho vystačil sám vo svojom uzavretom prostredí. Bližšie si otýchto remeslách povieme v ďalších pokračovaniach.Vznik cechov:To sme sa už ale dostali do stredoveku, kde remeslá dosiahli vysoký stupeň majstrovstva ašpecializácie, takže ich u nás bolo až okolo 150. Stredoveká spoločnosť si zároveň vytvorilaosobitný rámec pre život remesla a remeselníka – cech. Táto zaujímavá ustanovizeň k námprišla zo západnej Európy, počiatky cechov sa tu kladnú do 12. storočia. Najskôr išlo o akésikresťanské bratstvá vzájomnej pomoci, ktoré sa prirodzene vyvinuli do podoby ucelenýchhospodárskych, sociálnych a kultúrnych spoločenstiev, aby chránili opodstatnené záujmysvojich členov. Cech bol teda stavovskou organizáciou. Tu treba pripomenúť, že celávtedajšia spoločnosť stála na takomto stavovskom základe, kde jednotlivé stavy mali pevnevymedzené spoločenské postavenie. Na samom vrchu cirkevní činitelia a vysoká šľachta,nasledovala nižšia šľachta a ostatní osobne slobodní ľudia a podložie pomyslenej pyramídytvoril roľnícky, sedliacky stav.K nám do stredovekého Uhorska sa dostalo cechové zariadenie prostredníctvom nemeckýchkolonistov, ktorí sa v krajine usádzali vo veľkom množstve, najmä po tatárskom plienení vpolovici 13. storočia. Aj samotné slovo “cech” má svoj pôvod v nemeckom výraze “Zeichen”,čo bol znak akým sa remeselné zoskupenia označovali kvôli vzájomnému odlíšeniu. Príchodzíremeselníci prinášali so sebou nielen takúto dôležitú formu vlastných vzťahov, ale aj vyspelútechnológiu, nové pracovné postupy a materiály, čím pomáhali zveľaďovať výrobu a týmvšeobecne zvyšovať životnú úroveň. Usádzali sa v novovzniknutých mestách, v okolítrhových miest a dôležitých hradov, teda všade tam, kde dochádzalo k väčšiemuzoskupovaniu obyvateľstva. Jednotlivé remeslá sa totiž v rôznej miere potrebovali, museli sanapojiť na surovinové zdroje a dodávky, vymieňať si skúsenosti, nájsť odbyt svojichvýrobkov, získavať pomocníkov a podobne.Za prvý, najstarší cech na Slovensku považujeme kožušníkov z Košíc, ktorí dostali artikuly vroku 1307. Nasledovali prešovskí obuvníci (1374), bratislavskí pekári a mäsiari (1376) atď. Vnasledujúcich storočiach sa počet cechov značne rozrástol. Najviac ich pôsobilo už vspomenutých mestách. Cechom sa dobre darilo aj v banských mestách: Kremnici, BanskejBystrici a Banskej Štiavnici a slobodných kráľovských mestách: Krupine, Skalici, Bardejove,Levoči, Kežmarku, Trenčíne, Komárne, Trnave. Rozšírili sa aj do ďalších mestečiek s väčšímiči menšími výsadami: Ružomberka, Žiliny, Martina, Smolníka, Hlohovca, Senice… . V časenajväčšieho rozkvetu v 16.-18. storočí ich v dôležitých mestách nájdeme celé desiatky – vKošiciach vyše 100, Bratislave 90, Bardejove vyše 50, Banskej Bystrici vyše 40.V krátkosti spomeňme kto cechy tvoril a kto nie. Zriedkavé bolo cechové združenieodborníkov, mýtnikov a podobných profesií. Ani baníci netvorili cechy, hoci boli veľmipočetní a vzájomne sa podporovali prostredníctvom bratských pokladníc. Naopak, nájdemecechy poľnohospodárov: vinohradníkov, pastierov, záhradníkov. Ale trebárs aj priečnychlodníkov. Ozajstnou zvláštnosťou bol cech kremnických strelcov, či fajčiarov (!) z Beluše.Činnosť a náplň:Povedali sme si, že stavovská spoločnosť žila v pevnom rámci, pre cechový život potomplatili dané pravidlá ešte dôslednejšie. Fungovanie cechov upravovali artikuly – článkyvypracúvané na podnet samotných remeselníkov, čo malo už v základoch silný samosprávnyprincíp. Artikuly boli teda spísaným vnútorným poriadkom určujúcim nielen prvoradéhospodárske pravidlá, ale pamätali aj na súkromie tých, ktorí sa nimi riadili. Tieto stanovymuseli byť potvrdené príslušnou vrchnosťou. V slobodných mestách to bola mestská rada,inde zemepán, neskoršie ich odobroval sám panovník. V artikulách, ktoré sa väčšinouvydávali v nemeckom jazyku, zriedkavejšie latinky a až neskôr v predspisovnej slovenčinenesmelo v žiadnom prípade chýbať dôležité slovo “poctivý”, na ktoré sa s veľkou vážnosťouodvolávali.V praxi to vyzeralo tak, že kde sa aspoň traja remeselníci dohodli na zriadení cechu, tenspravidla aj vznikol a neskorší záujemcovia o vykonávanie tejže činnosti sa mu už museliplne podriadiť. Cech mal na starosti predovšetkým otázky výroby. Určoval koľko majstrovmôže na jeho území pracovať, koľko ľudí môže jednotlivý majster zamestnávať, spoločnenakupoval suroviny a rozdeľoval ich medzi svojich členov, stanovoval výšku odmien zaprácu, vymedzoval množstvo zhotovených výrobkov i predajnú cenu, staral sa o kvalituvyrobených predmetov, určoval predajné miesta svojich členov na jarmokoch a trhoch, riešilprípadné sťažnosti, dbal, aby v jeho správnom obvode nemali miesto nevyučení, pokútnivýrobcovia, nazývaní “fušeri” (slovo, ktorého význam nám zachovalo a stále sprítomňujepráve cechovníctvo). V neposlednom rade zastupoval cech remeselné zoskupenie navonok, čiuž k štátnej a cirkevnej moci alebo verejnosti. Potláčal akúkoľvek konkurenciu, čím stál vpriamom protiklade s neskorším nástupom kapitalizmu. Medzi samostatne pracujúcimimajstrami tak nemohli vznikať viditeľnejšie majetkové rozdiely. Kde nebolo dostatokmajstrov na založenie samostatného cechu zlučovali sa remeselníci – živnostníci rôznychzamestnaní do jedného spoločného cechu. Obyčajne išlo o spríbuznené profesie: kováči -zámočníci, gombikári – klobučníci – krajčíri, mlynári – pekári – medovnikári a podobne.Ďalšou dôležitou oblasťou činnosti cechov bolo ich sociálno-charitatívne pôsobenie. Včasoch, keď pre človeka v núdzi ostávala jedinou nádejou osobná dobročinnosť častokrátnáhodných blížnych, cechy mali vypracovaný obdivuhodný systém vzájomnej pomoci. Staralisa o vdovy a siroty svojich členov, v chorobe či pri iných ťažkostiach si vypomáhali vdielňach a podobne. Tým sa však pôsobenie cechov ani zďaleka nevyčerpávalo. Tvorili tieždôležitý spoločensko-kultúrny článok života miest. Zúčastňovali sa všemožných procesií,pútí, sprievodov, osláv, manifestácií, vítania hostí, kde všade nastupovali ako kolektívnezohraté teleso so všetkou dávnovekou parádou – zástavami, znakmi – symbolmi, šerpami,stuhami, girlandami, slavobránami. A v neposlednom rade boli nezanedbateľnou obrannousilou svojich zvyčajne opevnených sídiel, kde im mestské orgány zverovali dôležité vojenskéúlohy. Rovnako aktívne sa podieľali aj pri hasení požiarov, ktorých bývalo v minulosti kvôlihorľavým strechám a veľkému zastúpeniu drevených domov v zástavbe miest neúrekom. Akovážení občania zasadali “poctiví páni majstri” bežne na richtárskych stoliciach a vsamosprávnych orgánoch, ako konšeli.Vlastné usporiadanie:Príslušníci cechov sa delili na učňov, tovarišov a majstrov. Do učňovstva nastupoval chlapecokolo dvanásteho roku, no nebývali zriedkavosťou ani desaťroční. Trvalo 3-4 roky, ale trebársu zlatníkov až 8 rokov. Život učňa, ešte dieťaťa, nebol veru ľahký. Ráno musel prvý vstávať,byť po celý deň všetkým po ruke vrátane pani majstrovej pri domácich prácach, a keď ostatníuž odpočívali jeho ešte čakalo upratovanie (Odtiaľ máme v jazyku stále funkčné spojenieučeň-mučeň.). Za to dostával byt, stravu, praktickú výuku a majster sa o neho staral aj povýchovnej stránke. Bola to teda tvrdá príprava, ale na vtedajší neľahký život. Za učňa moholbyť prijatý iba chlapec z “poctivej lože”, to jest riadneho manželského pôvodu a nesmel patriťk “nečistým” skupinám obyvateľstva, za akých boli považovaní kati, hrobári, šarhovia,(odchytávači potulných psov), tuláci a podobne. Pre zaujímavosť uveďme aj inú podobudiskriminácie. Viaceré cechy v prevažne nemeckých mestách zakazovali prijímať do učeniauž len Nenemcov, teda Slovákov či Maďarov. Keď sa chlapec zdarne vyučil obdržal výučnýlist a zapísali ho medzi tovarišov.V tejto fáze pracovného života čakali na tovariša (mládenca, knechta) ďalšie významnéskúšky. Umiestnil sa u majstra, kde bol i na byte a strave a musel sa prispôsobiť dosťprísnemu režimu. Len si predstavme, že jeho pracovná doba trvala od tretej ráno do desiatejvečer! Keď odrátame po polhodine na raňajky a večeru a hodinu na obed je to stále 17 hodínpráce denne, šesť dní v týždni. K zmene tu prišlo až v 18. storočí z podnetu cisárovnej MárieTerézie, tá nariadila upraviť pracovný čas tovarišov jednotne od piatej ráno do ôsmej večer.Taktiež zrušila dovtedajší povinný celibát, čiže neženenie sa v tovarišskom postavení, čo bolonariadenie vychádzajúce zo skúsenosti, že človek bez samostatnej živnosti by nemal šancuuživiť rodinu. Pravda, treba si uvedomiť, že vo vtedajších časoch mal rok niekoľko desiatokcirkevných sviatkov, kedy panoval prísny zákaz práce, čo uľahčovalo aj postavenie tovarišov.Nemenej dôležitou povinnosťou mladého adepta remesla bola “vandrovka” (ďalšie slovo,ktoré nám dodnes niečo hovorí. Mimochodom, tovarišskému prostrediu vďačíme aj za”modrý pondelok” – cez voľnú nedeľu sa mohol tak pozabudnúť pri zábave, že v pondelokešte nebol triezvy a nedokázal riadne pracovať). Vandrovanie mu malo priblížiť širší svet,porovnať si svoje schopnosti, pochytiť z remesla prípadné novoty, priučiť sa cudzím jazykom,zakúsiť iné zvyky… Bola to taká všestranná veľmi užitočná príprava na samostatný život. Na”skusoch” sa pohyboval celkom slobodne. Keď si v niektorom meste našiel “svojich” ohlásilsa u cechmajstra prípadne “pána otca” miestnych tovarišov, ktorí boli povinní sa o nehobezplatne postarať. Vybavili mu dočasné miesto v niektorej dielni a mohol ukázať čo vie asám samozrejme čerpať nové skúsenosti. Pri odchode dostal dobrozdanie. Od začiatku 19.storočia slúžila na tento účel osobitná vandrovná knižka. A išlo sa ďalej…Keď tovariš nadobudol presvedčenie, že je čas predstúpiť pred domovský cech a uchádzať sao vytúžené majstrovstvo, čakal ho ešte záverečný rok u niektorého majstra, po ktorom nadišielnajdôležitejší krok – vypracovanie predpísaného majstrovského kusa (Meisterstück, místrštuk,ďalšie živé slovo označujúce zvlášť kvalitný výrobok umeleckého remesla). Jehovypracovanie podliehalo prísnej kontrole, čo vylučovalo prípadný podvod či zľahčeniepovinnosti. Majstrovský kus musel byť naozaj majstrovský, aby páni majstri neprijali medziseba niekoho, kto by im neskôr mohol robiť svojou nekvalitnou prácou hanbu. Ak bolvýsledný produkt zamietnutý mohol sa tovariš podrobiť ďalšej skúške, celkovo trom. Pokiaľneuspel bolo zrejmé, že sa s týmto remeslom minul. Za priaznivých okolností sa teda stal ztovariša “poctivý pán majster poctivého cechu…”. Čakalo ho zloženie predpísanej zápisnejsumy, slávnostná prísaha, pasovanie do stavu a povinné pohostenie ostatných, čo niekedyznamenalo veľmi nákladnú hostinu. Konečne si mohol otvoriť vlastnú dielňu, pokiaľ alenemal meštianske domovské právo, čakalo ho ešte jeho zadováženie. A potom sa musel dourčenej lehoty aj oženiť. Povinne. Inak ho pokutovali, niekde dokonca mohli aj vylúčiť zcechu. Riadny majster mohol byť potom volený do orgánov cechu, ako cechmajster,spolucechmajster a podobne.Zvyky, obyčaje, kuriozity:Cechy žili bohatým spoločenským životom, ich príslušníci sa radi stretávali najmä nahostinách, ktoré bývali v niektorých prípadoch priamo nariadené dokonca s rozpisom jedál anápojov. Zvyčajne sa odbavovali v dome úradujúceho cechmajstra a podľa historickýchprameňov vedeli byť aj veľmi bujaré. Napríklad mladší majstri mali povinnosť odprevádzaťpo takýchto posedeniach svojich starších opitých kolegov domov. Zvyky pri cechovom stolebývali naozaj veselé. Trebárs rozliatie vína sa “trestalo” toľkými holbami (nádoba s mierouokolo 3 litra), koľkými dlaňami bolo treba onú mláčku prekryť. Takto sa stretávali privšemožných príležitostiach – na karoch, povýšeniach na tovarišov a najmä majstrov, na Novýrok, Fašiangy, na deň patróna cechu a tak ďalej. Vtedajší život bol významne napojený nanábožensko-cirkevné dianie a každý z cechov mal svojho oficiálneho patróna – svätca.Napríklad tesárov takto zaštiťoval sv. Jozef, rybárov sv. Peter a tak rad-radom.Hostiny boli však ešte dosť neškodné veci, ďaleko väčšiu šarapatu spôsobovali neprehľadnézákazy, ktoré sa v cechoch postupne udomácňovali. Mali dbať o česť ich členov, ale…Posúďme sami. Príslušník cechu nesmel odrať mrcinu, stiahnuť zdochnutému koňovipodkovu, zabiť psa alebo mačku, byť v styku so šarhom a katom, dotknúť sa samovrahovejmŕtvoly, pomáhať pri stavbe popraviska… Toto všetko a ešte iné by totiž malo za následokzneuctenie, zneváženie a poníženie cechu, ako celku s ďalekosiahlymi spoločenskýminásledkami.Cechy si časom vytvorili svojský, obradný štýl oficiálnej rečí, celé slovné zvraty, prirovnania,porekadlá, prípoviedky, pozdravy, zabehnuté zdravice, piesne, veršíky, slávnostné prípitky aprednesy, preberané z pokolenia na pokolenie. Aj keď sa mnohé z toho nezachovalo, niečopredsa len poznáme: “remeslo má zlaté dno”, “robí na svoju ruku” (o človeku samostatnejživnosti), “tovariš – nevie nič” (o neschopnom remeselníkovi), “devätoro remesiel a desiatabieda” (o nestálom, presedlávajúcom z remesla na remeslo), “zaplatiť cech” (vyrovnať účet zapohostenie, konzumáciu) iné. Medzi sebou sa majstri oslovovali “pán brat”, ich manželkyzase “pani sestra”.Aj pracovné stretnutia mali svoje písané a nepísané pravidlá. Viedli sa v dome cechmajstra,kde bývali uložené všetky dôležité cechové predmety. Predovšetkým cechová truhlica(“láda”), v ktorej uschovávali artikuly, pečatidlá, cechové knihy, zoznamy členov a ďalšiepísomnosti, spoločné peniaze, zvolávacie tabuľky, “feruľu” (obradnú palicu, ktoroucechmajster aj telesne trestal, mimochodom, v jeho prvostupňovej súdnej právomoci patrilo vskorších časoch aj trestanie rodinných príslušníkov majstrov). Samotné zasadanie malosymbolický úvod v otvorení cechovej truhlice, na záver sa potom obradne zavrela. Ajzhodenie nesúceho cechmajstra z funkcie sprevádzala symbolika – majstri jednoduchoodniesli cechovú ládu z jeho príbytku.Cechovníci mali prísny zákaz nadávať, dostať sa do hádky, bitky, otvorených konfliktov.Zvlášť prísne sa nazeralo na súkromie tovarišov, aby sa formovali správnym spôsobom.Tovariš nesmel nielen zanedbávať pracovné povinnosti, ale ani sa opiť, stýkať sa s”necudnicami”, tancovať v krčme, kartovať, bezdôvodne vynechať bohoslužby, ale trebárs – atu sa už zrejme nezdržíme úsmevu – ani ľúbostne si šepkať s dievčatami na cechovej zábave,ba si k nim čo len prisadnúť, preložiť si pri sedení nohy, vyjsť von bez vychádzkovej palice,preskočiť potok, plot… Za toto všetko boli postihy. Poznáme však aj cechy, v ktorých malitovariši nariadený tiež spôsob obliekania.Koniec cechov:Ohlasujúci sa kapitalizmus so svojou voľnou súťažou ekonomických síl a manufaktúrnou -prvou hromadnou výrobou spotrebného tovaru jasne predznamenal budúci zánik cechovéhozriadenia. Jednotliví majstri – malovýrobcovia nemohli obstáť v konkurencii rozrastajúcej saveľkovýroby, tlačiacej ceny smerom dole. Najostrejším klincom do rakvy starého cechovéhoremesla však bol nástup strojovej produkcie a industrializácia ako celok. Týmto hospodárskospoločenskýmpremenám účinne napomáhala aj štátna moc. Veď už niektoré nariadenia MárieTerézie a Jozefa II. v druhej polovici 18. storočia akoby podväzovali svojím centralizmomsilu a vitalitu cechov. No na všeobecnom úpadku mali svoj podiel aj sami cechovníci. Strácalasa spomedzi nich morálka a disciplína, šírili sa nezdravé javy, majstri vedome obchádzalipravidlá, lakomili sa na zisk zamestnávajúc hlava-nehlava, len aby čo najviac zarobili,upadala kvalita práce. Do toho všetkého postupne pribúdali úradné nariadenia, obmedzenia,smernice, až zákon z roku 1872 cechy definitívne zrušil.Dnes nám ich život pripomína akurát množstvo zachovaných múzejných exponátov apríslušná literatúra. Je potešiteľné, že v posledných rokoch pribúda špecializovaných výstavzameraných práve na remeslá a cechy i popularizačnej spisby, kladúcej si za cieľ širšiuosvetu. Záujem o staré remeslá a ručnú výrobu vôbec vzrastá aj inak. Len si všimnime, ako sana jarmokoch, trhoch a rôznych verejných podujatiach tešia najväčšiemu záujmu práve stánkytakýchto remeselníkov. Je sympatické, že sa nájdu nadšenci oživujúce častokrát už zabudnutéremeselné činnosti a pracovné postupy. A je medzi nimi nemálo mladých ľudí. To všetkonasvedčuje tomu, že dnešný človek zahltený masovou nadprodukciou veľkovýroby hľadáalternatívu. Žiada sa mu adresných predmetov, vecí, v ktorých je ukrytá sila a čarokonkrétnej, poznanej ľudskej ruky. A to je práve to dobré, čo si môžeme z odkazu dávnychcechov účinne sprítomniť.Kamnáři ve Vyšším Brodě v 16. století -ČechyKamnáři byli elita mezi hrnčíři. Název kamnář vznikl z latinského slova caminus, cožznamená ohniště. První kamna vznikla v alpských klášterech, kde bylo nutné vytápětobytné prostory jinak, než otevřeným ohništěm v krbu. První kamnáři přišli do VyššíhoBrodu z Rakouska na pozvání vyšebrodského cisterciáckého kláštera. V roce 1530 bylive Vyšším Brodě čtyři majitelé domů, kteří měli ve svém příjmení kamnář, německyHafner. Pouze u Hanse Katerhafnera, tedy “bručouna kamnáře”, je zaznamenánokamnářské řemeslo. Majitelem domu číslo 21 byl v roce 1530 Michael Holzbauer, kterýbyl také kamnářem. O rok později, přesně 5. února 1531, rozhodoval na Krumlově Jan zRožmberka spor mezi městem Vyšší Brod a obcí Studánky. Zakázal ve Studánkáchřemesla krejčí a švec, ale na druhé straně rozhodl: “Tak nechť pracují kamnáři, usedlíve vesnici Studánky, a kovář, rovněž ve vsi spolu s tovaryšem a učedníkem, poskytujíužitečné služby svým zákazníkům, aniž by byl důvod ke stížnostem ze stranyvyšebrodských a k nedorozumění, a to na věčné časy”.
Kamnářská hlína se nalézala zejména kolem Boršíkovského potoka. K výrobě kachlí jípoužívali nejen kamnáři ze Studánek a Vyššího Brodu, ale i rakouští kamnáři z okolíLeonfeldenu. Kachle se dělaly z hliněných rozválených plátů na hladkém tvrdém prkně. Mělyrozměry 20×20 cm. K plátům se přilepily po stranách “štumfy”, které měly dírky, jimiž se přistavění kamen prostrkovaly dráty, aby se usazené kachle nerozestupovaly. Po zaschnutí sevyhladily širokým nožem. Moučka na glazuru, které se říkalo “flcavka”, se rozmočila ve voděa kachel se glazurou poléval. Když kachle zaschly, zdobily se tapováním a po zaschnutí sepolévaly suříkem. Při pálení suřík shořel a kachle dostaly lesk. Při pálení se topilo suchýmsmrkovým dřívím. Kachlová kamna mívala tři tahy, čímž se zajišťovalo využití tepla.Ještě před požárem vyšebrodského kláštera v roce 1536 vydal jeho opat listinu, kterápotvrzovala, “že jste své služby nabízeli s pořádkem ve vašem řemesle, že jste byli nadaní asvobodní”, jak vzpomíná cechovní privilegium z 29. září 1554. Toho dne, na svátek svatého36Michaela archanděla, vydal vyšebrodský opat, převor a konvent kamnářům z Vyššího Brodu aze Studánek privilegium, které stvrdil svou pečetí i Vilém z Rožmberka. Z této listiny sedovídáme, že mistry kamnáři v onen den byli i Michael Holzbauer a Štefan Katter z VyššíhoBrodu. Ten první byl měšťanem v dnešním domě číslo 21, druhý byl onen kamnář bručoun zdomu číslo 92. Ve Studánkách bylo osm mistrů kamnářů: Urban Geyem, Hans Leotol, GeorgHaffner, Andre Haider, Amand Grimoalt a Martin Schmuckberr.V cechovním řádu jsou jednotlivé artikule věnovány přijímání tovaryšů a učedníků, způsobuzkoušek a vydávání dokladu o řádném vyučení. Kamnářem se učil učedník tři roky a na závěrmusel předvést mistrovský kus, kterým býval pivovarský kotel, několik kotlů s víkem akachlová kamna. Dále cechová artikule řeší přijímání nových tovaryšů a pořádání “mistrovskéhostiny”. Velmi rozsáhle je zde rozveden systém pokut a plateb, které jsou vždy stanovenyhodnotou “funtu vosku”. Cechovní artikule stanovily, že po vyučení dostával tovaryš odmistra vedle výučního listu i nový oblek. Pokud chtěl tovaryš “po týdny vandrovat”, musel tomistrovi oznámit 14 dní dopředu. Stejná lhůta platila i v případě, když chtěl mistr tovaryšepropustit. Za největší provinění se považovalo, když kamnář prodal jinému kamnáři kachle.Privilegium povolovalo cechu mít svůj znak a používat vlastní pečeti.
Kamnarstvi
Magyar
Deutsch
русский
English